Ešte neprší a dychtivo sa vrháme do víru hlavného mesta (nie veľkomesta). Dnes je Noc literatúry a zaujímavý článok v časopise inba ma presvedčil nevenovať sa tento večer športom. To som ešte netušila, akú skvelú akciu České centrum zorganizovalo. Šplháme sa do podkrovia ateliéru VŠVU na „Hviezdoslavku" a na chvíľu sa cítiš ako študent. Vystupuješ po schodoch Mirbachovho paláca, galéria je už dávno zatvorená, ale ako votrelec sa necítiš, skôr naopak. Stúpaš do podkrovia, „čerstvo" zrekonštruovanom a ten obrovský priestor s nádherným tmavým dreveným krovom ťa nadchne. Sú tu 4 podkrovné okná. Z prvého vidíš vľavo 3 vežičky nabielo osvetleného hradu vypínajúceho sa ponad temné strechy paláca a ospalého Starého mesta. Vpravo vidíš blízku vežu Michalskej brány. Tento pohľad nevidíš nikde, len tu. Presunieš sa k 2.oknu a uvidíš ten istý obraz, ale o 1 vežičku hradu menej. Takto obraz pokračuje ďalej a v poslednom 4.okne vidíš len záber slabo osvetlenej Michalskej veže, bez hradu. Pekný foto príbeh, škoda, že nemám foťák, ja blbec. Samozrejme, je dosť takých, čo ich vzali so sebou a určite neľutovali.
V trezore Tatra Banky divadla Astorka, čo je v súčasnosti jej malá scéna, sa tvoja peňaženka cíti v bezpečí. Nečudo, vošiel si cez ozajstné hrubokánske trezorové dvere ! V miniatúrnej telocvični ZŠ Uršulíniek na Nedbalovej si živo pripomeniem detstvo...Veď túto super „základku", za socializmu prezývanú „anglickú" som 4 roky navštevovala a čuduj sa svete! V tej telocvični sa nič nezmenilo! Deravé basketbalové koše pamätajú mojich spolužiakov a Brežneva. Parádne dejá vu dožičím aj bývalej spolužiačke a okamžite jej zavolám, či uhádne, kde som! Pri odchode sa neviem vynadívať na prastaré zadné trakty kláštora Uršuliniek. Naopak, meditatívnu atmosféru zažiješ v Kaplnke sv.Ladislava s Milkou Vášáryovou. Kaplnka je situovaná v zadnom krídle Primaciálneho paláca a vyrazí ti dych! Sú tu nádherné stropné maľby sťa v Sixtínskej kaplnke J. S úžasnou „celebritou" Milkou Vášáryovou sa môžeš porozprávať o knižke, z ktorej čítala a obidve skonštatujeme, že vlastenectvo nezískaš trápnym núteným diktátom Slotu, ale vzdelávaním, čítaním o svojom meste, či kraji.
Počas tejto Noci literatúry však klesáš až na dno. Do priekopy strelnice mestského streleckého spolku z 18.stor., dýcha to tu históriou, ale aj stavebným prachom, pivnicu Mestskej knižnice práve rekonštruujú. Doteperil sa sem aj štáb TA3 a robí na nás záber ako sa uškŕňame, väčšinou sa však rehoceme na skvelom prednese skrytých hercov Labudu ml. a M. Majeského a premietanom komikse G.Seyfrieda Útek z Berlína. Vyškierali sme sa aj na prednese R.Stankeho, robil nám Sprievodcu galaxiou (a nádhernou štukovou výzdobou) v sieni Architektov v Ballassovom paláci. Jediný zápor na celej akcii vidím v tom, že sa nikde nepredávali knižky, dokonca ani tie, z ktorých sa čítalo. Jedine komiksový Útek z Berlína sa predáva a je to moja jediná korisť z dnešnej noci.
Už je skoro jedenásť v noci a najviac sa teším na moju obľúbenú Kapitulskú ulicu. Bránu do dvora nám pohostinne otvorila čs. adv. kancelária, Peterka&Partners, jediný obývaný dom (ak nerátam teol. univerzitu) na tejto strane ulice. Cestičku do dvora lemujú bligotajúce sa sviečky, ich mihotajúci plameň, zeleň na tehlových múroch a tvoja fantázia ti zrazu zamiešajú z Bratislavy atmosféru Pompejí, letného Talianska. (Prečo Bratislavčania nechali padnúť túto starobylú ulicu ?) Akokoľvek, krajšie priestory na sprevádzanie literatúrou, Európou medzi riadkami si neviem predstaviť. Ešte raz vďaka Českému centru.
Piatok, 14.máj, krčma Bastion, Trnavské mýto. Pôvodne sme s priateľmi plánovali koncert Puding pani Elvisovej, nekonal sa. V Bastione hrá rocková klasika, istej dubnickej skupiny. Keď spustia Elán, demonštratívne si ideme von zapáliť. Pridá sa k nám týpek v obleku. Vraj, dobehol z ROH, Istropolisu. Na zvedavú otázku, čo tam je, otrávene mávne rukou (veľa sme sa dozvedeli...). O 3 ráno podnik opúšťame. Vonku narazíme na veselú skupinku 3 cudzincov. Vysvitlo, že sú z Afganistanu, z Kábulu. Žijú vo Viedni a do BA si odskočili. 2 z nich sú mimo vlasti 3 roky a ich angličtina je slabšia. Zato John, žijúci v Európe už 11. rok sa neustále chichoce mojim otázkam a rozumie, čo sa pýtam. Pristaví sa pri mne pripitý 2m obrovitý chlap, s menším holohlavým týpkom, a trepe niečo o tom, prečo sa ja Slovenka, zahadzujem s týmito čiernymi onými... beriem ho nabok, a zisťujem že je z nejakej dediny Široké, či čo a pýtam sa ho, či bol niekde ďalej ako v BA. Holohlavý týpek s hrubokánskou striebornou reťazou (predstavil sa ako Peťo a vyzerá akoby si práve pichol v podchode) tuší problém, ale je dosť bystrý na to, aby ho (póóď, Mirec!) ťahal preč. Podarí sa mu to. Pokračujem ďalej v rozhovore s Afgáncami. Napitý týpek Mirec sa vracia a začína byť agresívny. Volám Peťa, niet ho. Týpek Mirec vrávorá, jeho kumpán ho odťahuje, ale jemu sa s nami „páči" a vracia sa. Do tretice zmizne nadobro. Kde-tu sa ktosi pristaví, čosi zakrákorá opito po anglicky, a stratí sa. Asi po ¾ hodine sa naši noví známi odporúčajú späť na disco. Nechcú, aby bolo po nich vyhlásené pátranie...
Vydávame sa domov. Mojim priateľom, keďže nežijú dlho v BA, ukazujem posledný morušový nepokosený háj na Nivách pri bývalej továrni Cvernovka. V hájiku objavíme zarastenú širokú betónovú cestu, posledná „ zelená džungľa pri Zimaku". Predpokladám, že onedlho nádherné, urastené stromiská vyrúbu, možno s odôvodnením zanedbaného, nevyužitého pozemku. Na pumpe za hájikom je živo. Pri plote továrne Cvernovka míňame „násosníka" s fľaškou pivka v ruke. Brieždenie víta vtáčí spev. Líham pri krvavých ranných zorách, netušiac, že toto pekné, jasné ráno nadlho vystrieda daždivé.
Utorok, 18.máj.A4 nultý priestor, nám. SNP. Tešíme sa na Teslovu cievku. S kamošmi sme viedli o Teslovi nedávno dlhé debaty. Sme zvedaví, čo prinesie duo Artificiel z Kanady so svojím predstavením. Má príznačný názov POWEr (Elektrina). Predvedú nám (nie práve) melodický „koncert" vysokonapäťových výbojov Teslovej cievky, nad čím by sa jej srbský vynálezca určite uškrnul. Zaznieva praskot, rachot, šľahy a syčanie elektriny, výboje dokonca premietajú na plátno a čistá „šťava" digitálne zaznieva z reproduktorov, s patričným rytmom a vtipom. Celé dobré. V závere zaznieva sprvu rozpačitý, no úprimný potlesk. Prídavok sa nekoná. Nie je už šťava. Autori sú celí v čiernom, aby „nekonkurovali" svetlometom cievky. Pri vstávaní si všimnem unudenú „krásnu cicu", ktorá si očividne vydýchla, keď to skončilo. Neskôr sa z nej vykľuje moderátorka STV, urobila so mnou „mini rozhovor". Okolo cievky sa tmolia zvedaví poslucháči s foťákmi. Francúzsky Kanaďan ochotne vysvetľuje princíp cievky. Sála vonia známym elektrickým „horským slnkom ozónu". Príjemné spestrenie studeného, upršaného týždňa.
Daždivý týždeň v hlavnom meste bol fajn. Som šťastná, že tu žijem (a užívam si) jeho históriu, súčasnosť a občas aj budúcnosť.
