Miniblogy

Autor: Lucia Paulikova | 9.9.2012 o 20:15 | (upravené 9.9.2012 o 20:59) Karma článku: 5,71 | Prečítané:  334x

Určite nič nové nenapíšem, ale rada by som inšpirovala niekoho kto sa inšpirovať nechá... "Cyklisti sebe" Keď som ešte bývala na Slovensku, snívala som o cyklochodníkoch (aspoň v Bratislave), auto som odstavila a dochádzala do práce na biku, aj v najväčších mrazoch, nechala sa urážať ziapajúcimi šoférmi a snažila sa mať trpezlivosť s hluchými (MP3 prehrávače na ušiach) a telefonujúcimi chodcami.

Zistila som, že cyklo chodníkov je viac ako si na magistráte myslia. Sú dostatočne široké aj pre chodcov, a dosť dlhé na to, aby si sa niekam dostal, síce staré a postavené ešte za komančov, ale môžu vynikajúco poslúžiť, pokiaľ by sa vytrhali nejaké aspoň dva-tri dlhé obrubníky a zaliali betónom a mohli tak bezbariérovo poslúžiť aj vozíčkarom a kočíkujúcim osobám. Každé iné riešenie je veľmi drahé a tak nikdy sa nedočkáme súvislým trasám v našom milovanom meste. Vysokánske obrubníky sú na Rožňavskej, Záhradníckej, Brnenskej, Tomášikovej, skoro všade.. Najviac ma teda tešia povytrhané a dosekané obrubníky, (niekedy ich ťažko zbadáš, sú tak malého rozsahu) ktoré si zúfalí cyklisti urobili sami pre seba asi „v rámci akcii Zet". Kde sú činy ľavičiarskeho primátora, že vybuduje v Bratislave nové cyklo chodníky?? Ak by zvolal cyklistov jeden víkend  „poďte cyklisti, urobte si sami cyklochodníky, dám Vám materiál a nástroje", určite by sa dočkal akčnej odozvy, cyklisti sú týpkovia, ktorí nesedia doma so založenými rukami a nečakajú, kým sa „boľševickí" pohlavári rozkývu!

Kam by som vrazila peniaze

Kebyže mám „pár miliónov" eur riskla by som to a vrazila by som ich do podnikania v hromadnej doprave Bratislavy. Prenajala by som si koľajiská v širšom okolí hlavného mesta (tak ako to robia všetci súkromní dopravcovia), nakúpila kvalitné ojazdené vláčiky (aj s priestorom pre bicykle a invalidné vozíky, kočíky) a vozila ľudí od Podunajských Biskupíc do Devínskej Novej Vsi, cez Petržalku a Raču, Železnú studienku, prosto krížom-krážom využila jestvujúce koľajiská, vybudovala parkoviská pri vstupe do hlavného mesta, aby sem ľudia mohli odstaviť svoje tátoše. Táto myšlienka ma opantávala ešte ako tínedžerku, keď som bývala pri železničnej stanici Vinohrady a občas tak cestovala do Dúbravky za priateľom cez Lamač alebo Hlavnú stanicu.

V súčasnosti konečne vstúpili do osobnej železničnej dopravy súkromníci a od bohatého Žitného ostrova vozia ľudí do Bratislavy v rovnakých vláčikoch akými cestujem v Británii.

Musia to byť opäť Česi, aby naučili Slovákov podnikať ?

Banská Bystrica a pohodový Angličan

Ak sa nachádzaš v Banskej Bystrici nenechaj si ujsť návštevu nákupného centra „Európa". Ale nie kvôli nákupom. Na velikánskej chodbe pri schodisku natrafíš na obrovské plátno s pomaľovanými detskými tvárami a fotkami na prázdnej ploche. Ak neuvidíš maliara pred plátnom, možno obeduje za ním. Je ním anglický občas Alan John Porter, ktorý sa rozhodol realizovať svoj sen s láskavým dovolením vedenia obchodného centra (čo je obdivuhodné vzhľadom na krátkozrakosť na akú som zvyknutá v SR) „s pokojom Angličana" maľuje svoj obraz, ktorý chce v blízkej dobe dokončiť a cestovať s ním po svete všade tam, kde je vojna. Začať chce na Blízkom východe. Verí, že pomôže ukončiť násilie v tejto geografickej oblasti. Jeho zmýšľanie je naivné, ale rozhovor s ním je inšpiráciou pre všetkých, ktorí si chcú plniť svoje sny bez ohľadu na vek:

http://vas.cas.sk/clanok/4876/sen-sa-stal-realitou-anglicky-maliar-nasiel-u-nas-mesto-zo-sna.html

Splň si svoje sny

Určite som neobjavila Ameriku s týmto „proslovom", že sny sú na to, aby sa plnili a nie snívali, ale ja si pravidelne plním svoje sny, hoci, neplánovane. Pred vyše pol rokom som odišla na dovolenku do Veľkej Británie a už som sa nevrátila (žiť na Slovensku). Vždy som túžila žiť mimo vlasti (odkedy som ako 14-ročná uvidela Fínsko) a vyskúšať si život mimo domoviny, pretože som cítila, že to obohacuje moju osobnosť. To sa mi konečne splnilo, raz som to vyskúšala pol roka v Egypte, kde som pracovala, ale totalitný štát s vrieskajúcimi ampliónmi na mešitách mi nevyhovoval. Zato veľký ostrov Británie je zatiaľ najslobodnejšia hoci „imperialistická" krajina akú poznám a ich multi-kulti mentalita a tolerancia mi vyhovuje. Ale hlavne je dosť veľký na to aby sa tu dlhodobo dalo čo objavovať a nechať sa inšpirovať. A tak si aj v mojom veku 48 rokoch plním sny a cestujem krížom-krážom po UK (na bicykli, vlakom, auto nemám) a spoznávam to, o čom som sa učila v základnej škole na hodinách angliny. Ak ťa nič nedrží v SK, túto krajinu odporúčam, určite tu človek nezahynie a nájde si prácu, pretože tu tak nepozerajú na tvoj vek ako na Slovensku. Okrem toho, žije tu kopec Slovákov a Čechov, ktorí podobne zmýšľajú ako ja a už sa necítim osamotená „v mori Anglánov".

Starí ľudia sú studnica múdrosti a znalostí

Zbaľ sa len tak na jednu noc ešte s jedným-dvoma kumpánmi, alebo rodinou a zablúď do nejakého mestečka, ktoré ťa zaujíma, alebo jeho okolie a oslov domácich na ulici, v krčme, hlavne starších ľudí, ktorí ti porozprávajú zaujímavé historky z ich dediny, alebo mesta.

Takto sme sa zatúlali do Medveďovského ramena Dunaja pri Medveďove. Vždy som mala pocit ako dieťa z hydrometeorologických správ ešte za Komančov, že Medveďov je mesto, prinajhoršom veľká dedina a keď sme tam zavítali na splav ramena zistila som, že je to „diera", kde sa nedá ani najesť. Ale domáci nás nenechali zahynúť.... pri splave ramena sme stretli domácich, jeden z nich priniesol z vlastného mrazáka dunajskú rybu a večer sme si ju spolu s ním uvarili ako halászlé...

Keď sme sa rozložili pri vode a vybrali sa na hrádzu z lesa po starej kamennej ceste, dýchajúcej históriou, zastavila som staršieho pána so psom, ktorý mi ochotne porozprával tajomstvá tohto miesta: vedeli ste, že voľakedy niekedy pred 60 rokmi cez Medveďovské rameno plávali veľké lode? Tento pán si ich ako dieťa pamätá. Teraz tu kotvia načierno jachtičky tých „chudobnejších Slovákov" pri mólach boli za komunistov vojenské člny, ktoré sledovali dopravu po Dunaji a prípadných emigrantov. Z mosta v Medveďove v 40rokoch, ak si dobre pamätám, ostreľovali a rozbíjali kanónmi ľady na Dunaji, aby nezničili most a spriechodnili vodnú cestu po Dunaji.

Za rohom je pamätník Červenej armáde, údajne dvaja opití červenoarmejci padli z lode do vody a keď domáci kričali po rusky na dôstojníkov, že ich ľudia sú cez palubu tak len mávli rukou... a stará cesta, pripomínajúcu VIU APIU, po ktorej sme kráčali, bola položená srbskými zajatcami po 1.svetovej vojne.

Domáci si aj dobre pamätal „Veľkú povodeň" v 1954, kedy sa pretrhla hrádza pri Kľúčove. Toto miesto sme na 2.deň navštívili a v lese našli stromami a kríkmi obrastené remorkéry a vlečné člny, ktoré plné kamenia z kameňolamu pri Devíne nechali potopiť aby dieru upchali. Momentálne sú domovom žiab a mlokov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?