Keď som zistila, že sa chystá koncert Joy Division, myslela som, že neverím vlastným ušiam, za pár euro zažiť atmosféru tejto manchesterskej kapelky z prelomu 70-80 rokov... Koncert bol skvelý, organizačne celkom slušne pripravený, bohužiaľ, slovenskú predkapelu Uniques sme prepili v bare. Atmosféra klubu MMC je pre mňa fantastická. Milujem ten klub. Popíjaš s priateľmi v bare a máš výborný výhľad na pódium, sleduješ dianie Baláža s Hubinákom z obľúbeného rádia FM, ich prezentácia cover verzií „Love will tear us apart" dokonca na rozličných nástrojoch ma dojala. Vlastne doteraz neviem ako tí dvaja vyzerajú, ale ich vstup pred koncertom sa mi páčil. Potom bolo krátke premietanie videí Joy Division, škoda, že si organizátori nedali námahu s uvedením titulkov, veď kto má rozumieť tej britskej angline a ešte v barovom opojení a šume !!
Samotný koncert Petera Hooka bol skvelý a najlepšie sme si ho užili pod pódiom, v prvej línii s ozajstnými fanúšikmi, pretože vzadu sme stáli po boku s nejakými netýkavkami, ktoré sa báli o svoj účes a baletky na nohách, nemohli sme si poriadne ani zaskákať! Priznám sa, tento album nemám úplne prepočúvaný, v tom období som počúvala iné veci, ale do komunistického Československa to dorazilo predsa len s pár ročným omeškaním... Na koncerte boli predovšetkým mladí ľudia, ktorých rodičia alebo súrodenci zoznámili s Joy Division, ako mi povedali, veď toto publikum bolo mladšie odo mňa možno aj o 20 rokov a počúvalo hudbu mojej generácie! Súčasní DJ môžu len závidieť.
Po 2 prídavkoch sme sa presúvali do barov v YMCA a hľadali hudobníkov, aby sme si s nimi trochu pokecali. Milo ma prekvapil klub Hopkirk, ktorý je na poschodí a evokoval vo mne Anglicko, s klenbami, veľké priestory v starom objekte, atmosféra hudobného klubu a ... konečne muzikanti fotografujúci sa so svojimi fanúšikmi, avšak bez samotného Petra Hooka, ktorý išiel údajne spať. Stretli sme tam Peruánca s Mexičanom žijúcich v Bratislave. Mladých príjemných Slovákov s otvorenou mysľou, nadšených koncertom. Mladú dievčinu, fotografujúcu celý koncert, link mi poslala, fanúšikov s kamerami vytrvalo nahrávajúcich celučičký koncert, všetky pesničky si teraz opätovne púšťam pri písaní blogu, je to úžasné môcť sa takto oň podeliť...
Možno niekto kto tam bol, by mi oponoval, že spevák stál za figu, že bola zlá organizácia a nedočapované pivo. Ale pre mňa to bol nezabudnuteľný večer strávený s priateľmi, ktorých som dlho nevidela i stretnutia s novými ľuďmi. V zahraničí som si užila dva mesiace bez koncertov, dva mesiace bez domoviny, rodiny a možno aj preto mi ten koncert toľko dal, zároveň mi pripomenul nových priateľov v Británii. Bolo to ako keď si nedáš týždeň kofein a po detoxe si vychutnáš šálku s dvojnásobnou intenzitou. Aj tak chutí život.