reklama

Bratislavské publikum na džezákoch bolo ako barometer

Na tohtoročné džezáky som sa opäť veľmi tešila. Nielen preto, že to je príjemný víkend nabitý koncertami počas chladnej a tmavej jesene, ale hlavne preto, že tam vždy roky stretávam starých kamarátov, ktorých často krát nevídam celý rok. Poznám týpkov, ktorí ani z princípu nevojdú do sály, len nasávajú atmosféru barov a lobby. Ale aj oni patria k džekákom, tak ako k prostitútke patria poriadne podväzky. Opäť sa mi podarilo získať  „volňáska" s VIP a poriadne som si to užila.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Čavargovala som po balkónoch ako po vrstevniciach, všetkými smermi, pozorovala dole ľudí a hľadala známe tváre vediac, že ma nevidia. Miestnosti VIP hore sú príšerné a vždy ma strasie keď tam nazerám. Sú tam kreslá i na stojáka, ale máš pocit, že si v čakárni na stanici, nie je tam žiadna atmosféra a čudujem sa ľuďom , že tam odtrhnutí od davu znudene popíjajú, prípadne jedia na tenko natreté chleby s paštekou a cibuľou. Vždy hodím do seba pohár vína a fičím preč. Úžasné bolo sledovať atmosféru koncertov zhora. Sála publika PKO je náročná, je ako barometer, citlivo reaguje na každé zaujímavé sólo, veď toho zažila už veľa. Bola som príjemne prekvapená, že hudobníci sa s úctou obracali k bratislavskému publiku a tlmočili svoju radosť, že môžu hrať na našom festivale. Každý frontman sa z toho úprimne tešil. Hudobníci zo seba dávali všetko. Odovzdávali sa s láskou hudbe, k svojmu nástroju, k publiku, atmosféra vrela a vari najmohutnejšie sa prejavila na záver po koncerte Terryho Calliera pri standing ovation, tá divoká energia zdola mi spôsobila husaciu kožu. Ale sála dokázala aj nemo dýchať pri úžasnom koncerte Oskara Rózsu a mali ste pritom zrazu pocit, že uletíte s celým PKO do vesmíru na nádherných vlnách hudby týchto skvelých hudobníkov Made in SR. Očarila ma Lakatošova molová viola, tak jemne vás hladila pri srdci a voviedla do jeho duše ako on sám vnímal jazz. Trúbka Ryana Carniaux bola takisto nezabudnuteľná, celý koncert bol neopísateľný.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kedysi ešte za totáča bolo akousi „cťou" dostať sa „zadara" na džezáky. Jednak peňazí nebolo nazvyš a jednak dostať sa dnu nebolo náročné. Vonku sa rozdávali návratky odchádzajúcich, pchali bankovky známym SBS pri vchode, chodilo sa cez kotolňu, liezlo po strome ku zvukárom na prvé poschodie, dokonca si pamätám, že niekedy v 90 rokoch sme s kamarátom liezli po štvornožky niekde v šatni, kam sa dalo nejakým zázrakom dostať, keď tu zrazu nás SBS chytili za krk a vyviedli von. Fantázia riadne zapracovala, keď som raz zistila, že presklené dvere v lobby sú otvorené a pár ľudí sme sa tak dostali dnu. Raz boli takto otvorené aj sklené dvere na chodbe pri hlavnej sále oproti WC. Obľúbený bol aj hromozvod. Jeden známy mi rozprával ako v treskúcej zime liezol hore až kým mu neprimrzli prsty na rukách. Tenisky sa mu tiež zasekli a nemohol sa nijako pohnúť, až ho museli vyslobodiť hasiči. V 90 rokoch som raz vzala kolegov z Belgicka na koncert, samozrejme bez lístkov. Rozmýšľala som ako dnu a potom ma napadlo odtlačiť si pečiatky návratok. Ale bolo nás veľa a tak som nelenila a pečiatky dokreslila. Vnútri hralo niečo veľmi pomalé a uspávajúce, tak sme skončili v lobby na pive, kreslenie pečiatok a adrenalín aby sme sa všetci dostali dnu bol silnejší ako samotný záverečný koncert. Pred pár rokmi som vo vnútri v lobby stretla 2 kamošov v zdravotníckej rovnošate. Veľmi som sa začudovala, že odkedy sú zdravotníci. Jeden sa smial, že to je mimikra, aby sa dostal dnu. Tak mu hovorím, aby sa išiel na vecko prezliecť a nech už nešaškuje, lebo ho môžu SBS legitimovať. Ale on sa len smial. To sa neskôr aj stalo. Oboch vyviedli von a museli si kúpiť lístky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na džezákoch boli ďalšie skvelé kapely, ako The Syndicate a Tribute to Joe Zawinul, Scott Kinsey Group, ktorý nás zaviedol do ďalekej Núbie a saharskej púšte....

BJD sú naozaj fajn. V sobotu po koncerte som sa zatúlala na stage B, kde hrali vynikajúci Souljazz Orchestra z Kanady. Trojka alt, tenor a baritonsaxafonov, clavinetu a spevu spustili takú lavínu funku, jazzu, afro i latino mixov, že ste okamžite vedeli SOM NA SPRÁVNOM MIESTE !!! odsuniete stoličku pod pódiom a zrazu zistíte, že sú tam s vami všetci zatúlaní kamaráti, ktorí radi tancujú.

Podobne sme dopadli v nedeľu pri Candy Dulfer. Načo sú nám sediaci fotografi a kameramani na zemi pod pódiom? Načo sú stoličky a tašky na pleci ? preč s nimi! Candy roztancovala PKO tak ako sa na funkový koncert patrí a jej prirodzený prejav ma dostal. Gitarové sólo Ulca Beda nebolo krátke a bol to čistý Paul Kantner z Jefferson Starship.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ozaj, tento rok džezáky patrili saxofónom...

Nuž, dovidenia priatelia na BJD v októbri 2010.(a po hromozvode to radšej neskúšajte . )

Lucia Paulikova

Lucia Paulikova

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  1x

posadnutá cestovaním, závislá na zážitkoch a priateľoch Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu